Prípad opísaný v prípadovej štúdii je problém človeka - manažéra, od ktorého sa úplne odklonila rodina, priatelia a nakoniec aj kolegovia. Vždy pracoval naplno, všetko na čo siahol sa mu darilo. Mal jasný plán, vedel pracovať s víziami, napĺňal svoje ašpirácie a dosahoval vytýčené ciele. Nikdy sa nedokázal vzdať „šialeného“ tempa. Pracoval a jednoducho nespozoroval, že jeho zvolený prístup k životu a práci je istá cesta k mentálnej, fyzickej a emocionálnej deštrukcii. V dôsledku takto nastaveného životného tempa sa postupne dostavila deprivácia a neskôr syndróm vyhorenia, ktorý úplne zmenil život nášho klienta.
Životná história
Otakar má vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa, 43 rokov, je ženatý, má jedného syna a už 18 rokov pracuje v korporáciách. Celý svoj produktívny život pracuje v IT sektore. Pracoval vždy naplno a jeho práca ho natoľko bavila, že sa to odzrkadľovalo na jeho výkonoch a hodnotení. Pravidelne na záver roka bol vyhodnotený medzi prvými tromi najlepšími pracovníkmi. Manželka Jana, vysokoškolsky vzdelaná, pracuje ako učiteľka. Po svadbe sa im narodil vytúžený syn Andrej, ktorý bol pre Otakara všetkým. Rodinný život mal usporiadaný a rodina plnila všetky funkcie (ochrannú, emocionálnu, výchovnú, ekonomickú). Jeho život mal zmysel, darilo sa mu. V práci mal niekoľko dobrých priateľov, s ktorými sa pravidelne aj so svojimi rodinami navštevovali. Najlepším priateľom bol Peter. Peter: „Keď sa im narodil syn, bol šťastný a hovorieval, že to bol najšťastnejší deň v jeho živote. Neuveriteľne sa mu venoval, bol na neho hrdý a pre rodinu by bol urobil všetko. Chcel, aby boli spokojní a nič im nechýbalo. Pracoval poctivo a veľakrát aj nadčasy, aby zabezpečil rodinu aj po finančnej stránke.“ Celá rodina spolu chodievala na rôzne výlety, dovolenky. Pravidelne navštevovali Andrejových starých rodičov. Medzi Andrejom a Otakarom vzniklo veľmi silné puto. Zdalo by sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Problém začal vtedy, keď Otakar začal pracovať nadčasy a pracovať na projektoch dlho do noci. Napätie v rodine sa stupňovalo a Otakar začal tráviť menej času s rodinou. V tom čase už zmenu správania pozoroval aj jeho priateľ Michal. Michal: „Otakar bol dosť mĺkvy a tvrdil, že manželka Jana mu dáva najavo, že chce viac času tráviť s ich synom Andrejom sama spolu so svojimi priateľkami. Bolo vidieť, že si chce Andreja pripútať viac k sebe vzhľadom k tomu, že Otakar neustále pracoval.“ Situácia v rodine začala byť neznesiteľná. Otakar chcel, aby bolo všetko ako predtým. Nechcel sa zúčastňovať boja o svojho syna. Chcel, aby sa rodina mala dobre a aby bola zabezpečená. Nedarilo sa mu to a z rodiny funkčnej sa postupne stala rodina dysfunkčná. Komunikácia medzi manželmi bola obmedzená na technické fungovanie domácnosti. V práci začali mať Otakarove komunikačné kanály s kolegami cynický tón a bola badateľná jeho znížená odborná istota v komunikácii. Časom strácal „pôdu pod nohami“, ale neustále sa snažil pracovať na 100%. Nedokázal si pre seba zabezpečiť ani chvíľu na voľnočasové aktivity.
Na základe vyššie popísaných udalostí sa Otakarov dlhodobý stav začal rapídne zhoršovať. Začali sa objavovať negatívne pocity sklamania, bezmocnosti, pochybovania o sebe, o svojich schopnostiach napriek tomu, že jeho predchádzajúci pracovný aj osobný život bol bezproblémový. Postupne strácal spontánnosť a iniciatívu. V práci začal vznikať začarovaný kruh: zadanie, práca, dátum dodania, ktorý prestal vnímať ako tvorivý potenciál na dosiahnutie vytýčených cieľov, ale skôr to vnímal ako príťaž. Po čase sa pridali aj somatické ťažkosti a problémy s pamäťou a koncentráciou. Otakar sa úspešne dopracoval k syndrómu vyhorenia. Začali sa prejavovať negatívne emócie: strach, smútok, hnev a porucha psychickej regulácie činnosti - abúlia.
Intervencia odborníka
Veľkou výzvou pre odborníka bolo získať si Otakara, poskytnúť mu tému a činnosť, ktorá ho zaujíma a je v jeho očiach podstatná. Zvolili sme riešenie situácie pomocou odborného koučovania a poradenstva, dávali sme do popredia jeho samostatnosť a podporu v aktivitách v ktorých môže naplno rozvinúť svoje zručnosti, vedomosti, ako aj empirický potenciál.
Z komunikácie s Otakarom vyplynulo: Každý deň bol zlý deň. Starať sa o svoj pracovný alebo domáci život sa javí ako totálne plytvanie energiou. Bol neustále vyčerpaný. Väčšinu svojho dňa strávil úlohami, ktoré boli nudné.
Mal pocit, že nič z toho, čo robil, nič nezmenilo alebo že to nikto neocenil.
Súčasný stav
Syndróm vyhorenia sme prekonali. Odborná pomoc vychádzala predovšetkým z hľadania zmyslu života, úpravy rebríčka hodnôt, správneho striedania odpočinku a práce. Komunikovali sme intenzívne s jeho manželkou a priateľmi (samozrejme po Otakarovom súhlase). V súčasnej dobe sa rodinný život pána Otakara a jeho kvalita stali impulzom pre ďalšie plánovanie a rozvoj pracovného života, v ktorom našiel nové možnosti osobného naplnenia. Cesta naspäť s burnoutu je veľmi zdĺhavá a bez odbornej intervencie priam nemožná. Dôležité varovné signály a ich odhalenie sú súčasťou rýchleho návratu späť ku kvalite života po akej túžite.